Profesor Ľubomír Tomáška: Máte veľkú šancu veci zmeniť! Počítajte s našou pomocou.

List profesora Ľ. Tomášku adresovaný organizátorom konferencie Žijem vedu naživo.

Spätná väzba účastníka konferencie, prepojená s nápadmi, návrhmi smerovania a zaujímavými myšlienkami, ako pomôcť “opraviť” vedu na Slovensku.

Chcel by som všetkým organizátorom akcie Žijem vedu naživo poďakovať za všetko úsilie, ktoré ste venovali jej príprave. Som rád, že som sa mohol zúčastniť aspoň jej časti. Nižšie prikladám pár poznámok, ktoré som si bezprostredne po nej zapísal a s ohľadom na uplynuvšie sviatky posielam s odstupom pár dní. Prosím, berte ich ako subjektívnu výpoveď, ktorú konfrontujte so spätnou väzbou od ostatných účastníkov.

1. Zorganizovať (a výborne zorganizovať!) stretnutie mladých slovenských vedcov s tak vysokou účasťou dva dni pred Vianocami je zázračný počin.

2. Zaujímavý výber rečníkov, ktorých spája úspešný osobný príbeh, každý v niečom jedinečný a o to poučnejší.

3. Výborná prezentácia Miloslava Bahnu ilustrujúca, ako intuitívne pocitové súdy môžu byť v príkrom rozpore s realitou podporenou empirickými dátami. Implicitne z nej okrem iného vyplýva, ako je dôležité vyhýbať sa paušalizáciám typu “všetci talentovaní študenti odchádzajú do zahraničia”. Takéto pocitové a nepravdivé zovšeobecnenia ubližujú a demotivujú tých mladých ľudí študujúcich na Slovensku, ktorí sa talentom a schopnosťami vyrovnajú tým najlepším v zahraničí (niektorí z nich boli aj na konferencii a je výborné, že sa tak stávajú členmi platformy). Našim problémom nie je migrácia študentov ako taká, ale fakt, že nie je kompenzovaná študentami zo zahraničia. V tejto súvislosti príklad diskutujúceho študenta/postdoka z Estónska opätovne upozornil, že vzhľadom k svojej veľkosti i histórii by práve táto krajina (spolu s Českom) mohla byť pre nás príkladom. Okrem týchto postkomunistických krajín je inšpiratívny aj príbeh vedy v povojnovom Rakúsku, ktoré za Hitlerovej asistencie svojich najlepšách vedcov v lepšom prípade vyhnalo, v horšom zlikvidovalo a 50. rokoch minulého storočia boli rakúske akademické inštitúcie ersonálne úplne zdevasované. Napriek tomu dnes Rakúsko patrí vo všetkých rozumných ukazovateľoch k lídrom európskeho vedeckého priestoru. Na túto tému sme pred niekoľkými rokmi diskutovali spolu s Jozefom Nosekom v texte pre The Scientist, v ktorom sme konfrontovali stav vedy u nás s okolitými krajinami. Náš záver, ilustrovaný na príklade Rakúska a Estónska, bol zdanlivo jednoduchý, aj keď logisticky netriviálny: najpodstatnejšou zmenou je internacionalizácia vedy na Slovensku na všetkých úrovniach, t.j. od komunity študentov, cez zloženie vedeckých tímov, posudzovanie grantov, evaluáciu inštitúcií a jednotlivcov/tímov, zloženie vedeckých a správnych rád vedeckých inštitúcií. Nevymýšľajme špecifické slovenské modely, ako zaznelo v jednom z diskusných príspevkov. Dajme sa poučiť od štatutárov úspešných inštitúcií zo zahraničia, či priamo policy makerov z krajín, kde sa transformácia objektívne darí, hoci východisková situácia bola často horšia ako u nás. Bolo by užitočné získať nejakých z nich pre budúce diskusie (viď tiež bod 8).

4. Ešte k prezentácii M. Bahnu: Stálo by za úvahu (napr. aj využitím platformy Žijemvedu.sk) urobiť analýzu, ktoré slovenské školy absolvovali úspešní slovenskí vedci pracujúci v zahraničí. Zaujímavé by to bolo urobiť aj pre stredné školy, aj pre vysoké školy/katedry (pokiaľ absolvovali VŠ na Slovensku). Toto by mohol byť perspektívne aj indikátor pre MŠ, o možnej bonifikácii takýchto škôl/pracovísk/učiteľov. [Pravdaže, bude potrebné dohodnúť sa, kto bude považovaný za “úspešného”; iste nie všetci, ktorí pôsobia v zahraničí sú automaticky úspešní; fakt, ktorý nebol z niektorých diskusných príspevkov úplne zrejmý.]

5. Akcia splnila hlavný cieľ: skoncentrovať skupinu mladých slovenských vedcov pracujúcich v zahraničí, ktorá má veľký potenciál pohnúť veci u nás správnym smerom.

6. Diskusné príspevky z pléna ilustrovali, že spoločná motivácia často dáva dokopy veľmi heterogénnu skupinu ľudí s často protichodnými názormi; múdre komentáre prestriedané zjednodušujúcimi (a zároveň veľmi suverénne podanými) riešeniami. Potešiteľné boli protiargumenty z publika i od panelistov, je však evidentné, že takéto typy názorov (zvlášť tých, ktoré by sa dali nazvať “utilitárnymi”) tvoria relatívne veľkú frakciu.

7. Bolo dobré, že ústrednou témou diskusie neboli nízke platy vedcov na Slovensku. Súhlasím s Ľubicou Beňuškovou, že je ponižujúce, že nastupujúci asistent má okolo 30-tky nižší plat, ako predavač pri pokladni v supermarkete. Nízke platy však celkom určite nie sú hlavným problémom vedy na Slovensku a tvrdiť opak, tak ako naznačoval názov prednášky, je prílišné zjednodušovanie (a citát z prezentácie, že “vedeckí pracovníci na našich univerzitách musia mať ďalšie 2-3 zárobkové činnosti, aby sa uživili” je nepravdivým zovšeobecnením). Ešte raz: platy v akademickej sfére nie sú adekvátne, ale nie sú hlavnou príčinou našej biedy (viď bod 9). Tvrdiť opak znamená tiež ignorovať početné príklady z dávnejšej i nedávnej histórie (aj z našich končín) ilustrujúce, že aj v skromných podmienkach je možné robiť výskum svetovej úrovne, pokiaľ má človek talent, vieru vo vlastné sily a obklopí sa schopnými ľuďmi.

8. Diskutované otázky boli síce správne, k odpovediam však nebolo možné sa ani len priblížiť, iba ich naznačiť (Silvia Bágeľová, Katka Mikušová); každá otázka by si zaslúžila samostanú diskusiu. Čo sa podarilo: ukázať, aký zložitý problém je zmena vednej politiky na Slovensku a ako je dôležité ho rozdeliť na riešiteľné otázky. Budúce stretnutia tak iste budú venované iba jednej otázke/problému. Podstatné bude, aby na týchto stretnutiach boli prítomní ľudia, ktorí majú moc/kompetenciu veci zmeniť (v prípade inštitucionálnych zmien dekani/rektori/riaditelia ústavov/predsedovia grantových agentúr/predsedovia vedeckých rád, v prípade systémových zmien (Katka M.) zástupcovia MŠ, poslanci z výboru pre vzdelávanie), alebo ľudia, ktorí by mali ambíciu takúto moc mať. Z každého takého stretnutia bude dôležité urobiť zápis/tlačovú správu so zoznamom požiadaviek/odporúčaní, ktoré z diskusie vyplynú.

9. Je evidentné, že (slovami vynikajúceho slovenského fyzika Vlada Bužeka) “najväčším problémom slovenskej vedy sú slovenskí vedci.” Explicitne to popisujú Ladislav Kováč a Jozef Nosek v staršom rozhovore pre Trend. Miloslav Bahna v diskusii správne uviedol, že my sme prebrali zo západných krajín schémy tam fungujúcich inštitúcií (napr. grantových agentúr, vedeckých parkov, center excelencie), v našich podmienkach však nadobudli pitoreskne deformované kontúry. Pritom to nie je iba vina politikov, ale aj (a ja sa domnievam, že predovšetkým) členov slovenskej vedeckej komunity, ktorí sme do rozhodujúcich funkcií vyniesli (aktívne či pasívne) ľudí, priamo sa podieľajúcich na tejto deformácii. Možnosť, ako to zmeniť je v “repopulácii” slovenskej vedeckej komunity (viď staršia úvaha). V ideálnom prípade by malo dôjsť k influxu (úspešných) ľudí zo zahraničia bez ohľadu na ich pôvod; tento scenár je však aktuálne dosť iluzórny s výnimkou slovenských vedcov, t.č. pracujúcich v zahraničí (resp. tých, ktorí sa do zahraničia chystajú odísť), ktorí majú na Slovensko emocionálne väzby. A preto, hoci to nebolo ústrednou témou akcie, sú dôležité dve otázky, špecifické práve pre nich:
a) Je dôvod sa vrátiť?
b) Majú slovenské inštitúcie navrátilcom čo ponúknuť?

Moje odpovede sú:
Ad a) Áno, s dvomi podmienkami:
(1) nezľavovať z nárokov na kvalitu výskumu, ktorý chcete robiť (v tomto bola veľmi poučná najmä vynikajúca prednáška Milana Vrábela, v ktorej boli o.i. zhrnuté charakteristiky modelovej inštitúcie (Ústav organickej chémie a biochémie AV ČR) fungujúcej podľa princípov zaužívaných na Západe (pre ilustráciu pozri zloženie medzinárodného poradného zboru); ambíciou má byť robiť originálny výskum a venovať sa dôležitému vedeckému problému. V tomto nerobiť žiadne kompromisy. Treba mať jasnú predstavu, aké minimálne požiadavky máte na dané pracovisko/inštitúciu. Veľmi môže pomôcť finančná nezávislosť. Áno, ERC, Marie Curie reintergračné granty, SASPRO, či iné medzinárodné schémy, sú kompetitívne, ale v prípade, že aplikant robí skutočne kvalitný výskum, má veľké šance ich získať. Okrem finančnej autonómie tak bude nespochybniteľný aj lokálnou komunitou.
(2) byť presvedčený (alebo aspoň úprimne veriť), že návrat na Slovensko prinesie emocionálne potešenie. Na to môže existovať veľa rôznorodých dôvodov, ktoré sú individuálne; výsledok však bude všeobecne prospešný. Jedna z vecí, ktorú slovenská komunita vedcov potrebuje, je zriediť frustráciu a rezignáciu a skoncentrovať zdravý optimizmus a odhodlanie; také, ako ukazujete v rámci Vašej iniciatívy a ako ukazujú (zatiaľ ojedinelé) prípady príslušníkov Vašej generácie, ktorí sa rozhodli na Slovensko vrátiť.

Ad b) Na akcii správne zaznelo, že slovenské inštitúcie/pracoviská nie sú asertívne v zmysle ponuky pozícií (bolo zaujímavé vypočuť si niektoré z dôvodov tohto neintuitívneho správania sa). V danej situácii je potrebné si urobiť osobný prieskum (ako uviedla Silvia B.) s cieľom zistiť, ako sú jednotlivé pracoviská schopné naplniť Vaše predstavy. Hoci tie sa môžu u jednotlivcov odlišovať, je isté, že existujú pracoviská, ktoré majú čo ponúknuť a tá ponuka môže byť vcelku bohatá. Za našu fakultu to s určitosťou môžem vyhlásiť minimálne o dvoch mne najbližších katedrách (Katedra genetiky a Katedra biochémie), ktorých ste viacerí absolventami (a som presvedčený, že takých pracovísk je viac): Pomoc so základnou infraštruktúrou. Slobodu bádania. Osobnú podporu kolegov, z ktorých mnohí riešili podobnú dilemu pri rozhodovaní sa o návrate po úspešnom pobyte v zahraničí (osobná reflexia na túto tému je tu). Výnimočných, talentovaných študentov; takých ako ste boli Vy. To, ako sa Vám darí a zároveň ako ste ochotní angažovať sa v správnej veci je jedným z najväčších zadosťučinení, aké môže učiteľ zažiť. A jeden špecifický bonus: máte veľkú šancu veci zmeniť! Počítajte s našou pomocou.

S vďakou a želaním úspešného Nového roku,

Ľ. Tomáška

 

Autorom listu je profesor Ľubomír Tomáška, vedúci Katedry genetiky na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

Text je zverejnený aj medzi blogmi na Denníku N.

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *